Kultúrny Linz - príklad pre Bratislavu

Bratislavu a Linz spája mnohé. Nielenže sú obe mestá situované na Dunaji a majú blízko k hraniciam iných štátov, obe sú taktiež midsized centrá regiónov s veľkým potenciálom. Smutným záverom tohto porovnania však je, že aj napriek polovičnej veľkosti oproti Bratislave a pre Rakúsko typickému braindrainu smerom k Viedni, Linz ponúka moderné múzeá hodné aj skutočných metropol, zakiaľ Bratislava láka rozkvitajúcou alternatívnou scénou a menšími projektami, ktoré však ani pri sebaväčšej snahe a dobrých úmysloch nedokážu suplovať kvalitným kurátorským projektom s vyššími ambíciami ako pobavenie niekoľkých tisícov urbánnych twenty - thirtysomethings. Za výnimky tohto stavu snáď môžeme považovať revitalizovanú SNG a krásne priestory súkromnej Galérie Nedbalka otvorenej len nedávno. Linz je od Bratislavy vzdialený iba dve hodiny autom a ponúka sa ako zaujímavá alternatíva na víkendový výlet k Budapešti či Viedni.

Lentos entrance (source: wiki)

Okrem pohodlného parkingu priamo pod múzeom a kombi lístku za 8€, s ktorým navštívite napríklad aj Ars Electronicu (o nej nižšie), nás príjemne prekvapil aj fakt, že nedeľné raňajky v múzejnej reštaurácii Lentos, sú pre množstvo ľudí tradične na rezerváciu. Toto prepojenie bežného života a umenia bolo badať všade, ľudia kultúrou v Linzi žijú. Rezerváciu sme nemali, skončili sme teda za barom s čerstvou kultúrnou prílohou Sazburger Zeitung, skvelým espressom a fajn raňajkami (4€ na osobu).

Budova Lentosu vás možno na prvýkrát neosloví. Jej kvality však určite oceníte v momente, kedy sa k nej priblížite. Výborne pracuje so svojim kontextom - otvorené priestranstvo tvoriace námestie priamo pod vyššími poschodiami poskytuje pohľad na Dunaj a s riekou ho jedným ťahom brilantne prepája (tzv. Donaufenster, Okno Dunaja). Permanentná výstava múzea zahŕňa široké spektrum umenia 20. storočia, medzi iným aj popartového Warhola či menej známeho nemeckého impresionistu / expresionistu Lovisa Corintha a jeho obraz Negro Othello. Takéto kúsky v dvakrát väčšej Bratislave jedhoducho neuvidíte - nielen v permanentnej výstave, ale ani v putovnej. Nadšenie tu bohužiaľ zavládne, keď sa nám do mesta priplazí niekoľko ilustrácií a dva-tri plagáty Alfonsa Muchu. Samozrejme, Mucha sám o sebe nie je problém, ale z všeobecného kultúrneho nedostatku nás nevytrhne.

Lentos Museum, Marilyn blushing. (photo: Denis Bosnic)

Lovis Corinth - Negro Othello (Lentos)

Ak vás nezaujíma umenie 20. storočia, do 25. mája 2014 v Lentose prebieha výstava venujúca sa slapstick humoru. Banánová šupka položená na mydle na podlahe v strede miestnosti je referenciou na groteskné chaplinovské scény, ktorá snáď hraničí s nevítaným klišé; ostatok výstavy sa však oplatí pozrieť. Sieňami sa pri našej návšteve niesol nekontrolovateľný smiech návštevníkov reagujúcich na krátke ukážky humorných scén s Charliem Chaplinom a Busterom Keatonom v hlavnej úlohe.

Charlie Chaplin in Modern Times (shown in Lentos)

Mojim osobným highlitom však bol krátkometrážny film bez zvuku (4:30min) s názvom Deadpan od Stevea McQueena. Autor dnes známy predovšetkým oscarovým spracovaním 12 Years a Slave či Shamless, v diele Deadpan z 1997 dekonštruuje humornú mise-en-scène Bustera Keatona s človekom, na ktorého padá priečelie domu. Akoby zázrakom sa mu vďaka otvorenému oknu nič nestane. McQueen vo svojej verzii do stredu scény stavia muža (samotný autor) a natáča ho z rôznych uhlov, ktoré tvoria zmes dojmov impozantnosti a zraniteľnosti. Technicky je táto scéna zvládnutá do takej miery, že pri pozeraní sa človek nevyhne pocitom napätia. Dlhé neznesiteľné čakanie na to, kedy stena padne - a obrovské uvoľnenie po tom, čo sa tak udeje. Prítomnosť autora, černocha oblečeného do zaprášených otrhaných džín a vyťahaného starého trička pripomínajúceho černošský underclass z polovice minulého storočia, transformuje toto dielo aj na komentár k rasovým tenziám a konštantnej neistote panujúcej životom rasových menšín v USA.

Bohužiaľ sa mi nepodarilo zohnať lepšie video - toto má iba 40 sekúnd a, vytrhnuté z kontextu, bez potrebného build-upu a pozerané na obrazovke a nie v dezorientujúco černom odzvučenom boxe múzea, je zážitok omnoho slabší... ale predsa:

Z Lentosu som odchádzal nadšený, s myšlienkami o malom meste s veľkým potenciálom, dobrými múzeami a kultúrou, s ktorou je prepojené. S kultúrou, s ktorou sa skutočne žije. Do druhého lineckého múzea som teda vkračoval s veľkými očakávaniami: múzeum známe aj mimo hraníc Strednej Európy, Ars Electronica, je vychýrené ako centrum výskmu a cyberartu.

Ars Electronica (photo: Denis Bosnic)

Očakával som od neho vďaka všeobecnému hypu veľa, ale nakoniec sa úplný zázrak nekonal. Múzeum je skvelé miesto na strávenie víkendu s deťmi: nájdete tam laboratóriá, prehliadky, edukatívne výstavy, workshopy. Múzeum žije mladými rodinami a aktivitou, ktorá má za úlohu nadchnúť budúce generácie pre vedu a vzdelávanie. Je to bezvýhrady zaujímavé miesto, ale asi nie kvalifikovaným kultúrnym ťahákom pre ľudí nad 15. O to viac ma však Ars electronica fascinovala: investícia do obrovskej, dizajnérsky projektovanej budovy, plnej nadšenia pre vedu s cieľom edukovať mladých - to je niečo, čo Rakúšanom naozaj môžeme závidieť. Pre dospelých je určite zaujímavejší parížsky La Villette, ale fakt, že sa kraj, mesto a spoločnosť venuje v takýchto rozmeroch vzdelávaniu svojej budúcnosti, je nielen chvályhodný, ale aj nasledovaniahodný.

Linz je skutočne mesto, kam sa oplatí na víkend zájsť. Dve hodiny autom nie sú veľa a, ako alternatíva k výletu do Viedne, Budapešte alebo aj Brna, obstojí na výbornú. A nielen to: od Linzu by sa Bratislava, vraj 7. najbohajší región EÚ, mohla mnohému priučiť. Tak do toho.