Čo je to vojna

V utorok, 25. februára, vyšla v tlačenej a elektronickej forme denníka SME skrátená verzia článku o skúsenostiach mojej rodiny s vojnou. Kontext témy - prečo sa nám žije lepšie dnes ako v minulosti, bol hranicou, ktorá formovala aj môj text. Tu je jeho plná, neskrátená verzia.

Sarajevo, rok 1996. Foto: Wikimedia/CC

Sarajevo, rok 1996. Foto: Wikimedia/CC

Utečenectvo je, vo svojom dôsledku, stav mysle. Stav, ktorý človeka už od prvého oslobodzujúceho nádychu na území bytostne definovanom absenciou existenčnej hrozby, odlišuje. Stav dvojsečný, nútiaci ako k sebareflexii, pozorovaniu, tak k hľadaniu dôvodov prečo sú ľudia v novonadobudnutom okolí iní; dôvodov prečo som iný ja. Je to rozpoloženie, ktorému na jednej strane patrí vďaka za nadhľad a akúsi nezainteresovanosť, na strane druhej rozpoloženie, ktoré človek previnilo a z hĺbky duše neznáša. Bojuje s ním pre jeho nevyhnutné, zdanlivo neprajné postrehy smrdiace nevďakom za všetko, čo mu cieľová krajina len s minimom položených otázok dala. Preto, ak ma požiadate o niečo naviac, niečo, čo mám tejto krajine okrem svojej práce a daní, na oplátku za bezpečie a poskytnutú šancu na život darovať, odpoviem tým najcennejším, čo mám: skúsenosťami mojej rodiny s vojnou a želaním, aby sa nič podobné nikdy nestalo vám, ani vašim deťom. 

V deväťdesiatomdruhom, keď v Bosne vypukla vojna, boli moji rodičia typickí dvadsiatnici predkonfliktného obdobia. Úspešne rozbehnutý mladomanželský život stelesnený dvoma blonďavými škôlkarmi pobehujúcimi po obývačke bol ich unikátnym príspevkom ku generačnej výpovedi. Prosperujúca reštaurácia, dom s veľkým dvorom a potokom pod oknami, priatelia, úspory, rodinné zázemie a perspektívna budúcnosť na dosah ruky. Život, ktorý si vysníval nejeden zaľúbený juhoslovanský pár, moji rodičia silou svojej vôle zmaterializovali a držali pevne v rukách. Bol skutočný a nikto jeho trvácnosť nemohol spochybniť. Až do poslednej chvíle bola realita rodinného pokoja odvíjajúceho sa všade navôkol kategoricky nezlúčiteľná s hrozbou ozbrojeného konfliktu, etnických čistiek a utrpenia, ktoré o niekoľko dní neskôr sledoval celý svet v priamom prenose. Uveriť možnosti vojny sa jednoducho nedalo. Ani prvé náznaky vo forme kolón autobusov plných utečencov smerujúcich nevedno kam z Východnej Bosny, kde vojna vypukla o niekoľko mesiacov skôr, nedokázali touto realitou pohnúť. Autobusy sa zastavovali pri dome a ľudia, očividne ustráchaní a už na prvý pohľad nepripravení na dlhú cestu, sa pýtali k nám na toaletu. Jedna žena po druhej do domu, jeden muž vedľa druhého pri potoku. Propaganda, radikáli a rázne, národnostne zásadové vyhlásenia mocibažných politikov a generálov sa pomaly blížili k Sarajevu; správ o vyhnanstve, odnímaní majetku a úmrtiach stále pribúdalo, ale multietnické a dušou idealistické hlavné mesto Bosny sa jednoducho nemohlo zrovnať s eventualitou jedného etnika bojujúceho s druhým po viac ako štyroch desaťročiach mieru, spolupráce a rozvoja.

Zbaliť sa, zobrať rodinné fotografie alebo cennosti, rozlúčiť sa či sa zamyslieť nad udalosťami a ich následkami, na to nebol čas. 18. apríl. Televízia vysiela kovbojku, pijeme čaj, mama a babka v dlhých bielych nočných košeliach. Za oknami sa zrazu začnú mihať žltkasté čiary. Prvá detská myšlienka: Nový Rok, ohňostroj. Výbuch granátov, plazenie sa popod stôl, noc na studenej chodbe babkinho bytu bez okien. 19. apríl. Všetky priesmyky, cez ktoré vedú cesty z hornatého Sarajeva, sú blokované srbskými jednotkami. Zázrakom sa nám podarí prejsť. Naša prvá zastávka - Vojvodina na severe Srbska. Vďaka starej mame tam máme slovensky hovoriacich príbuzných. Kulpín a rodina v ňom bol mienený len ako chvíľkové útočisko. Keď sa veci upokoja, vrátime sa a budeme pokračovať v načatom, hovorili si rodičia. Ani zoči-voči jasným správam hrozby, granátom na uliciach Sarajeva, záberom z frontov a vysťahovaniu celých dedín na hraniciach so Srbskom neverili, že skutočný konflikt skutočne vypukne. To predsa nikto nedovolí, na Západe sa nám budú smiať, Západ zasiahne, predsa mi nepriateľom nebude človek, ktorý chodí do domu na kávu každé ráno. 

Situácia sa zhoršuje zo dňa na deň a v Srbsku sa zostať nedá. Otcova teta žijúca v Nemecku má na chorvátskom ostrove Rab dom pri mori. Spletistou cestou autami rodiny a známych, cez Záhreb a Ljubljanu a nocí strávených u príbuzných a ich kontaktov, sa dostávame na ostrov. Niektorí domáci nám do tváre povedia, že si vojnu vymýšľame a situáciu využívame, aby sme sa okúpali v mori a videli ich krásne palmy. Ani otvorenie stanice Červeného Kríža, odkiaľ si neskôr na Slovensko donesieme dvojradové detské kabáty darované súcitnými talianskymi rodinami, mnohých o našej situácii nepresvedčia. A našu situáciu si v plnej miere neuvedomujeme ani my. Otec sa chce vrátiť a bojovať o náš stratený život, o zázemie, o všetko, čo sme za sebou nechali. Nakoniec zostáva, uvedomuje si svoju smrteľnosť a premýšľa, čo spraviť, aby svoje deti neobral o nádej na budúcnosť. Špagety z Červeného Kríža s kečupom na obed, každý deň. Zima v prímorskom dome je neúnosná, cez centimetrové škáry popod francúzske okná prefukuje studený vietor a my sa ich snažíme zapchať pichľavými dekami z charity, aby sme vo vlhkom prímorskom vzduchu neumrzli. Niekto zoženie polofunkčný eletrický ohrievač, pri ktorom sa všetci týždne tlačíme.

Prichádzajú sporadické správy od rodiny a známych. Jedni skončili v Macedónsku u dobrodincov, ktorí ich zobrali z ulice, niektorí zostali v Sarajeve bojovať. Mnohí a mnohé utiecť nestihli a trávili svoje noci s novorodeniatkami v pivniciach panelákov, za zvukov neutíchajúcej streľby. Niektorí, žijúci na chorvátskych hraniciach, získajú chorvátsky pas - za podmienky, že sa zrieknu svojej viery a dajú sa pokrstiť. Ide o poníženie. Zriekni sa seba, staň sa jedným z nás, ľudí, ktorí ťa kvôli tvojej viere násilne obrali o domov - alebo zostaň kde si a čeľ istej smrti mojou rukou.

Peniaze nemáme, prácu nedostaneme. Babka, vďaka slovenským koreňom, kontaktuje Maticu Slovenskú a ako zahraničná Slovenka nachádza úradníka, ktorý nám na fax policajnej stanice v meste posiela pozývací list. Na Slovensko prichádzame v modrom kombi 26. decembra 1992. Istí si nie sme ničím, náš život je definovaný existenčným stresom. Krajinu a jej ľudí nepoznáme. Na sebareflexiu, na filozofiu, na pochopenie, premyslené postoje a reakcie niet ani času, ani psychických síl.  Stratili sme všetko. A začíname odznova. V krajine, ktorej jazyk nepoznáme, ktorej zvyky nám nie sú známe, ktorá sama nevie kam po revolúcii smeruje. A všetko sa to odohráva v zvláštnej historickej konštelácii. Slovensko sa len prednedávnom pokojne rozišlo s Českom, kým Juhoslávia zažíva rozpad ústiaci v násilnú vojnu plnú obetí a zmätených utečencov. Do reality sa vtierajú bizarné analógie dvoch stratených kultúr v existenčnom prerode, na rozmedzí ktorých sa ocitajú tisíce rodín bojujúcich o prežitie. Všetci si hľadáme miesto pod slnkom: Juhoslávia krvavým konfliktom, Slovensko sa pokúša preklenúť konflikt identít socializmu a neskúsenej demokracie. A moja rodina hľadá mier a nový začiatok. Ten priestor, na ktorom sme sa pohybovali, bol určitým spôsobom obdobný pre každého: plný neistoty a nejasných vyhliadok do budúcnosti. Pravda - bizarné analógie, ale koniec-koncov, historická retrospektíva má tú zvláštnu schopnosť nachádzať spojivá vo veciach zdanlivo diametrálne odlišných.

Dnes, viac ako dvadsať rokov po príchode na Slovensko, chápem, že sme na začiatku neistých deväťdesiatych zhodou náhod dostali druhú šancu, ktorá nemusela nikdy prísť. Vojna však nie je len singulárna udalosť, ktorá sa podpisom mierovej zmluvy navždy uzavrie. Vojna človeka poznačí. Ľudí, ktorí z Bosny nakoniec nikdy neodišli, poznačila ďalšími dvoma dekádami ekonomickej a spoločenskej paralýzy, nekontrolovateľnými spomienkami a nepredvídateľnými následkami rekapitulovanými v Sarajeve každý deň v električkách, kaviarňach, na úradoch a zúfalých nepokojoch na uliciach. Ich budúcnosť a šťastie je podobne neisté ako v 95-tom. A ľudí, ktorí skončili v Nemecku, Rakúsku či, ako v našom prípade, na Slovensku, prinútila vzdať sa majetku, dôvery v systém a vysnívanej perspektívy, začať od skutočnej, hladom poháňanej nuly. Prinútila nás pýtať charitu od neznámych, prekonať svoju hrdosť pre šancu prežiť, ignorovať pocity odcudzenia, vykorenenia, historickej krivdy, prehliadať poznámky neprajníkov či obštrukcie systému, prinútila odpúšťať na najťažších miestach. Nás, deti utečencov, odkázala na život v hybridnej identite patriacej tak trocha všade a nepatriacej riadne ani sem - ani tam.

A teda, ak sa ma niekto spýta: "Ako ťa to zmenilo, vidíš veci inak?" odpovedám vďakou Slovensku, ktoré sa nás nezľaklo a v kritickej chvíli smerom k nám vystrelo pomocnú ruku. A pocitom, že tú ruku treba podať nielen ľuďom v núdzi, ale aj jeden k druhému. Že aj napriek problémom, ktoré táto krajina má, aj napriek tomu, že mnohokrát niet koho voliť či pocitu, že priveľa vecí ide dolu vodou, na Slovensku nie sú sloboda bez strachu o život a nádej v jeho eventuálne šťastné zavŕšenie len prázdnymi frázami, ale realitou. Realitou, ktorú treba chrániť, zvelebovať, šíriť a nevzdať sa tvárou v tvár, v perspektíve väčších vecí, malichernostiam.