Otče odpusť, zhrešil som

V pondelok, 2. februára, vyšla v SME moja esej k referendu o právach homosexuálov na Slovensku. Esej bola písaná ako sprievodný text k fotografiám Michala Burzu pre magazín Mono. Tu je jej pôvodná, needitovaná verzia.

Braňo a Rasťo (foto: Michal Burza)

Braňo a Rasťo (foto: Michal Burza)

Pohoda 2005. Pri vstupnej bráne hneď vedľa dreveného boxu plného bezplatných festivalových brožúr stojí dievča rozdávajúce piatkové vydanie SME. Je zadúšajúce teplo a jej nadšenie vyprcháva každým unaveným prestúpením z nohy na nohu na suchej hrboľatej tráve. SME je tento rok partnerom Pohody a jeho tlačené vydanie so špeciálnou prílohou nie je len štandardnou zmesou správ a komentárov, ale slúži aj ako bezplatný festivalový sprievodca. Do rúk ho teda chtiac-nechtiac ten víkend dostane každý. Dievča si povzdychne, podá mi jeden výtlačok a oveje sa ďalším. Netuší, že na strednej dvojstrane je zalomená moja fotografia, moje meno a dlhý článok s názvom "Som homosexuál – čo na to moji rodičia?" Ja zas v tom momente netuším, koľko ľudí ma počas ďalších hodín na koncertoch, neskôr rokov na uliciach, bude spontánne spoznávať.

Od toho víkendu už ubehlo skoro desať rokov a veľa vecí sa zmenilo. Gratulácie k prelomovosti, odvahe a otvoreniu tabuizovanej témy v slovenskom časopriestore vtedy zneli úprimne. Vďačnosť známych a neznámych, ktorých sa článok dotkol, bola neuveriteľne odzbrojujúca a naznačovala, že zverejnené riadky mali zmysel. Rovnako tak odzbrojujúce a neuveriteľné boli aj stovky anonymných a nenávistných mailov. Vtedy boli obe reakcie pochopiteľné a očakávateľné. Byť otvorene a verejne gayom však dlhšiu dobu nebolo ničím zvláštnym a citová angažovanosť za naše práva sa pokladala za demodé sentiment. Články v podobnom znení, ako bol ten môj spred dekády, som ešte niekoľko mesiacov dozadu pri všetkej zhovievavosti a záujme o tému preskakoval, považoval za emočne prepäté, tematicky prekonané a predovšetkým neriešiace podstatu veci. Zdalo sa jasné, že v dobe encyklopédií do vrecka by homosexualita nemala u mladých vyvolávať existenčné krízy – a v širšej spoločnosti schizmy evokujúce časy protimečiarovského kulturkampfu. Zdalo sa zrejmé, že krivka morálneho univerza, akokoľvek dlhá, sa ohýba smerom k spravodlivosti – a s jej smerovaním prichádza vedomie, že pluralizmus ľudského údelu v geografickej lotérii zvanej život, nie je len floskula, ale realita zasluhujúca si zakotvenie v základných princípoch fungovania vzťahu štát-občan.

Bubliny bezpeečia
O dekádu neskôr je jasné, že toto zdanie bolo klamlivé a história sa sama o seba nepostará. Aj v týchto chvíľach sa o hodnote môjho života zavádzajúco nediskutuje len na absolútne obskúrnom blogu Vladimíra Palka, ale absolútne všade. Kto by niekoľko rokov dozadu čo i len tušil, že Vladimír Palko bol predurčený byť vizionárskou avantgardou nálad našej republiky? Totižto, už nejaký čas je jasné, že mnohými gaymi vysnívané pohodlie života v mnohoročnom partnerstve obklopenom názorovo kompatibilnými priateľmi, je len zdanie; len bublina, do ktorej sme sa my, homosexuáli v bratislavských podnájmoch a bytoch na hypotéku, v túžbe po bezpečí zatvorili. Život, na ktorého naplnení už roky pracujeme – moderný, urbánny, slobodný a zmysluplný, bol nanajvýš len mámivou predstavou. Bolo len otázkou času kedy naša bublina nevyhnutne praskne – či pri prvom strete s päsťou nitrianskeho neonacistu, či pod ťarchou alarmistických parlamentných dekrétov, alebo, ako je tomu teraz, pod gumenou podrážkou referenda.

Bublina bezpečia, v ktorej sme žili, bola už z definície tenká, zraniteľná a jej nevyhnutným osudom bolo sa v neočakávanej chvíli znenazdajky rozplynúť. Na jej prasknutie sme však boli absolútne nepripravení. Nepripravení na fakt, že naše úzko definované teritórium štýlových kaviarní, klubov a živých častí mesta, že naše šťastné, od nebezpečia zdanlivo izolované životy, môžu v jeden deň, kým sa nebudeme pozerať, zmiznúť z mapy obývateľnosti. Že ľudí, ktorí nás horlivo a zápalisto nenávidia, je omnoho viac, ako sa v našej bubline môže zdať. A že títo ľudia, na prvý pohľad slušní a dobrotiví, by pri správnej historickej konštelácii okolností dlho neváhali a svoje zraky by pred neprávom a našim utrpením otočili iným smerom ako už mnohokrát v dejinách. Boli sme nepripravení na fakt, že medzi týmito ľuďmi slová ako občan, univerzalizmus či ľudské práva strácajú na dôležitosti v momente, keď im je predsunutý dramatický rurálny výklad sexuality z Knihy Genezis, ktorý nás zámerne a klamlivo líči ako dvojrozmerné zvieratá chtíču. A vtedy už je jedno, že sme sa narodili pod rovnakým nebom, že platíme rovnaké dane, že svojimi životmi neporušujeme zákony v o nič väčšej miere ako naše heterosexuálne náprotivky.

A teda dnes, keď sa o hodnosti homosexuálov obývať jeden geografický a kultúrny priestor s ostatkom obyvateľstva pripravujú hlasovať státisíce, mi emočne nabité gestá verejného coming-outu či príkladného objasnenia našich životov nepripadajú o nič menej dôležité ako systematická a faktická snaha o získanie právneho uznania v tomto štáte. Jednoducho: verejne povedať, že som gay, je v roku 2015 na mnohých miestach tejto krajiny čin odvahy – ale o to dôležitejšie tieto slová sú. Najmä preto, že po našej úcte a právach sa šliape aj v tejto chvíli, a to zoči-voči referendu vyhlásenému ľuďmi, ktorým nie je jasné, že naše životy – či životy ktorýchkoľvek iných – im jednoducho nepatria.

Ponižujúce maličkosti
Barikády, ktorými nás štát od seba odsunul, však netreba chápať len ako pomyselné či metaforické – ich dosahy na naše životy sú viac než reálne. Namiesto behu za partnerom do nemocnice, bežím domov po splnomocnenie, ktoré mi ho umožní v najhorších chvíľach navštíviť. Do zahraničia našim auto nevycestujem, ak pri sebe nemám od partnera podpísané oprávnenie na jeho použitie. Za život v spoločnej domácnosti platím vyšším daňovým zaťažením a už teraz plánujem závet, aby raz môj partner namiesto dedičskej podpásovky dostal to, čo sme celý život spolu budovali. Tieto ponižujúce maličkosti vo mne neevokujú pocit občianskej rovnoprávnosti - jasne mi hovoria, že za štyri roky, počas ktorých nás okolie začalo vnímať ako rodinu, sa ma zákony tohto štátu snažia presvedčiť o opaku. 

A konkrétne v prípade môjho vzťahu úradné patálie len gradujú – do hry totižto vstupujú naše rozdielne občianstva a kariéry. Kým on pracuje v diplomatickom zbore Talianska a musí sa za prácou často sťahovať do zahraničia, ja pracujem ako dizajnér a fotograf a štátnou príslušnosťou som Slovák. Fakt, že nám ani v jednej z našich krajín nie je umožnené uzavretie manželstva, nás pri budúcom sťahovaní za prácou za hranice EÚ môže postaviť do situácie, kedy mi vďaka absencii právnej deklarácie nášho vzťahu cieľová krajina odmietne vystaviť pracovné víza a zrazu budeme nútení viesť dva separátne životy na rôznych kontinentoch a obmedziť naše spoločné bytie na dĺžku trvania turistických víz a dostupné financie na letenky. Aj z toho dôvodu už netrpezlivo čakáme na tohoročné hlasovanie o registrovaných partnerstvách v Taliansku. Predpokladá sa, že aj v krajine tak katolíckej ako je táto, bude hlasovanie za naše práva bezproblémové. Nielenže tak spečatíme náš vzťah pred očami našich blízkych, ale v očiach aspoň jedného štátu sa staneme hodnými pomoci a ochrany.

Cena za slobodu
Preto obdobne ako skupiny, ktoré týmto referendom na verejnosti zastrašujúco napínajú svaly, musíme my, na slobodu mysliaci ľudia, jasne, perpetuálne a bez oddychu, príkladom a rozvážnymi slovami odkázať všetkým, ktorí nám upierajú rovnosť pred zákonom: v mojom svete máte miesto a rešpekt ako ľudské bytosti, ale ako arbitri správnosti plynutia môjho života neobstojíte. Každé takéto gesto vyjadrené v dobrej viere a rozvahe je cenné. A akokoľvek toto referendum dopadne, v dlhodobom horizonte je nutné mať na pamäti už jeho samotnú existenciu a nezabúdať, že verejne sa nevysloviť proti krivde znamená zhrešiť proti ľudskosti. Totižto, boli to práve naše chyby ako mlčanie, spokojnosť s malými výhrami a dojem, že veci sa hýbu správnym smerom samé od seba, ktoré nás k 7. februáru 2015 nevyhnutne priviedli. Ponaučenie je jasné: cenou za našu slobodu je neustála ostražitosť.

Nepohodlnou a stokrát opakovanou pravdou je, že Slovensko je ešte stále v primnohých aspektoch provinčnou krajinou s uzavretou spoločnosťou, ktorá pravidelne prehráva v štatistikách tolerancie a v ktorej dostávajú stále viac legitímneho priestoru rasizmus a konšpiračné teórie. Tento výpočet našich nedostatkov sa nepočúva ľahko, a to najmä talentovaným a rozhľadeným ľuďom, ktorí sa odhodlali vybudovať si svoj život tu a nie vo falošnom všelieku zahraničia. A je pravda, že tieto sentimenty sú takmer neprípustnou generalizáciou. Ale je taktiež pravdou, že stretnúť sa v bežnom živote s témami židovského spiknutia či popod banskobystrický fúz vyslovené názory na Rómov, skutočne nie je nič výnimočné. Nájsť niekoho, kto sa proti takýmto a podobným bludom na mieste postaví s cieľom zaraziť ich v zárodku, je o to väčšou zriedkavosťou.

Je preto povznášajúce, že počas mojej neospravedlniteľnej dekády ticha medzi nami zostali aj ľudia, ktorí posledné roky neprespali. Bojovali osamelý a zdĺhavý boj, bolo ich málo a reflektory mierené na ich súkromie boli priostré a vyčerpávajúce. Braňo je jedným z nich – a pozerajúc sa na fotografie z jeho svadby s Rasťom v Škótsku musí byť každému empatickému človeku jasné, že sa jedná o dvoch zamilovaných ľudí, ktorí sa rozhodli stráviť život spoločne. A že je absurdné, že sentimenty, ktoré by život najradšej napratali do šedej rovnošaty, majú na náš sekulárny štát taký dosah, že jeho občania musia za spravodlivosťou a rovnosťou vycestovať do zahraničia. Že ich vlastný štát, v ktorom žijú, ktorému platia dane a ktorého zákony rešpektujú, im odkazuje: váš život tu nie je vítaný. Braňo a Rasťo, vaše verejné gesto je cenné a cenené.

Na opačnej strane barikád, za ktoré nás dnes takýmto hlasovaním stavia ľud a štát, sa raz znenazdajky a bez akéhokoľvek previnenia môže ocitnúť ktokoľvek. Želám ti, drahý spoluobčan, aby si ten pocit nikdy neokúsil.

A teda: Odpusť, Otče, zhrešil som. Som liberál, som homosexuál a na neprávo pred mojimi očami som sa nečinne prizeral pridlho. Už sa to nestane.