"Rozumiem otázke hybridnej identity v prípade detí, ktoré sa narodia v tretích krajinách a nevedia, či sú Sýrčania, či Jordánci. Ja a môj brat sme produkty niečoho medzi Bosnou a Slovenskom."

V táboroch sa čaká. Čaká sa na jedlo, čaká sa na vodu, na elektrinu, na koniec vojny, čaká sa na správy z domova, na smsku od stratenej rodiny, na koniec púštnej búrky; čaká sa na niečo a na čokoľvek a čaká sa bez prestania. To niečo a čokoľvekprichádza len občas a nepravidelne a medzi tým sú dlhé hluché zadúšajúce pauzy ničoho.

Bublina bezpečia, v ktorej sme žili, bola už z definície tenká, zraniteľná a jej nevyhnutným osudom bolo sa v neočakávanej chvíli znenazdajky rozplynúť. Na jej prasknutie sme však boli absolútne nepripravení.

Utečenectvo je, vo svojom dôsledku, stav mysle. Stav, ktorý človeka už od prvého oslobodzujúceho nádychu na území bytostne definovanom absenciou existenčnej hrozby, odlišuje.